Stretávam sa s názorom,
že okrem zápočtu a skúšky je ekonómia nanič. V tomto - a ako dúfam
aj v ďalších článkoch, sa Vás pokúsim presvedčiť o užitočnosti ekonómie
tým, že sa pokúsim vyvrátiť niektoré argumenty proti užitočnosti či
zmysluplnosti ekonómie.
Bol som na
poslednej prednáške z mikroekonómie na PEF, kde ste sa vy, študenti,
dozvedeli tiež o teórii úžitku, o jej kardinalistickej verzii. Prednášajúca
Pavlína Vás milým hlasom medzi iným informovala o tom, že slovo zákon v zákone
o klesajúcom hraničnom užitku (=mezní užitek) znamená, že daný poznatok
platí obvykle, pravidelne. To sa mi veľmi páčilo, je tým vyjadrená vedecká
pokora, že aj z toho najskalopevnejšieho vedeckého zákona môžu byť výnimky. Ako
vedia metodológovia vedy (napr. Thomas Kuhn), až čas ukáže, či sa podarí
výnimku vteliť do daného zákona, alebo naopak z pôvodne domnelej výnimky
sa vyvinie nová teória, nový zákon, ktorým sa daný jav vysvetlí lepšie.
Pavlína ako
príklad uviedla pitie piva. Že to nie je tak, ako uvádza teória, že prvé pivo
uspokojuje najžiaducejšiu potrebu, a ďalšie už menej žiaducu. Teória tu vlastne
hovorí, že „s jedlom klesá chuť“. Ale Pavlína Vám vysvetlila, že u piva „s
jedlom rastie chuť“. Ako druhý príklad uviedla závislosti. Vlastne pitie piva
môže byť druhom závislosti.
Pavlína Vám tým
ale nechcela povedať, že ekonómia je nanič, že nevie vysvetliť reálne javy.
Okrem lekcie z vedeckej pokory Vás mohla inšpirovať k tomu, aby ste
hľadali spôsoby, ako by tento jav mohol byť vysvetlený štandardnou teóriou.
Môže byť vysvetlený. V skutočnosti sa učíte túto mikroekonómiu aj preto,
že jej teória je natoľko robustná, že dokázala do svojho stredu vteliť mnoho
takýchto zdanlivých výnimiek. Boli a sú to predovšetkým ekonómovia pôvodom
z tzv. chicagskej školy, predovšetkým Gary Becker a jeho nasledovníci,
ktorí takéto výnimky vtelili späť do rámca tradičného mikroekonomického výkladu.
Becker rozšíril
vo svojom slávnom článku De Gustibus Non Est Disputandum (American Economic
Review, 1977) bežnú úžitkovú funkciu, s akou sme pracovali aj na
prednáške, o tzv. „spotrebný kapitál“ v prípade pozitívnych závislostí
(napr. na dobrej hudbe), ktorý častou spotrebou rastie. V prípade negatívnych
závislostí ide o tzv. euforický kapitál, ktorý pri spotrebe rovnakého
množstva statku s každou ďalšou spotrebou klesá. Následkom toho je
potrebné zvyšovať dávku statku, na ktorom sme negatívne závislí, aby sme si
udržali rovnaký euforický kapitál. Zákon klesajúceho hraničného úžitku tým nie
je porušený, pretože keď negatívne závislý človek spotrebuje svoju dávku
potrebnú k získaniu euforického kapitálu, každé ďalšie pivo mu už prináša
klesajúci hraničný úžitok. Podobne, ak pozitívne závislý človek (napr. na
dobrej hudbe či na dobrom víne), spotrebúva ďalšiu jednotku statku aj po získaní
spotrebného kapitálu, bude sa mu už hraničný úžitok z ďalšej spotrebovanej
jednotky znižovať.
Tým je vtelená
závislosť do rámca teórie spotrebiteľského chovania. A že to nie je koniec
vedeckého poznania, ale skôr začiatok plodného poľa skúmania, dokazuje nielen
vek článku (článok je z roku 1977), ale aj 3623 citácií tohto článku,
ktoré momentálne registruje vedecká databáza scholar.google.com.
Máte teraz
ekonómiu radšej, stane sa Vašou pozitívnou závislosťou? Nedbám, de gustibus non
est disputandum. Nabudúce si v takom prípade povieme o tom, či si musíme byť vedomí toho, že konáme podľa zákona klesajúceho hraničného úžitku na to, aby naozaj platil.
Link na Beckerov
článok (zo školských počítačov by mal byť dostupný v plnej verzii, pričom pripomínam, že American Economic Review je najlepší časopis v ekonómii.): http://www.jstor.org/stable/1807222
PS: Beckerov
článok nájdete preložený v češtine v knihe Gary Becker: Teorie
preferencí, Praha, Grada 1997.
PPS: Podobný krásny článok chicagského ekonoma v češtine na toto téma: Austan Goolsbee: Proč lidi nesnáší ekonomy
(a proč nám to je jedno). http://www.nechtenasbyt.cz/?page=clanek&id=399
